1Kor 1, 18-24: Veď slovo o kríži je bláznovstvom pre tých, čo sú na ceste k záhube, nám však, ktorí smerujeme k spáse, je Božou mocou. Veď je napísané: Zmarím múdrosť múdrych a rozumnosť rozumných zničím. Kde je múdry? Kde zákonník? Kde rečník tohto veku? Neobrátil azda Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo? Pretože svet z prejavov Božej múdrosti nepoznal Boha svojou múdrosťou, zapáčilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom ohlasovania. Židia totiž žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však hlásame Krista ukrižovaného — pre Židov síce pohoršenie a pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov, ako aj Grékov, Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť.
Dnes sa spoločne chceme zaoberať čímsi nezaslúženým a predsa nám darovaným, čímsi čo teológia a teológovia, ale aj neteológovia rozobrali a poskladali už niekoľkokrát, čímsi čo nás všetkých spája a zároveň nás rozdeľuje. Tým “čímsi”, tým čím sa dnes chceme zaoberať je azda najzásadnejší pojem Luterskej teológie: “milosť”. Samozrejme myslíme milosť, ktorú udeľuje Pán Boh všetkým nám, hriešnym ľuďom, Ona je pojmom, ktorý z kazateľníc zaznel v histórií už nespočetne veľa krát a predsa sa mi zdá, že sa o ňom nehovorí dostatočne.
Zdá sa mi to preto, že nájdeme nespočetné množstvo príkladov toho, ako sa ľudia snažili zaslúžiť si milosť, alebo ju nejako rozumne zdôvodniť, vyargumentovať, obhájiť… ale čo je najhoršie, neraz sme sa snažili privlastniť si ju. Avšak, milosť nie je niečo, čo si môžeme zaslúžiť, čo môžeme nejak rozumne zdôvodniť, vyargumentovať, obhájiť, alebo azda vlastniť.
Ona je ničím, čo človek dostáva bez vlastných zásluh, neexistuje rozumný dôvod na to, aby ju Pán Boh človeku udelil a ani nemáme žiadne právo na to, aby sme si ju privlastnili.
Je to tak ako píše apoštol Pavol do Korintu. Zvesť nás, kresťanov o Božej milosti znie ako bláznovstvo. Pre mnohých sme len blázni, ktorí veria tomu, že Kristus umrel za ich hriechy bez toho, aby si to zaslúžili. Základom tejto našej viery sú starozmluvné predpovede, ale aj Novozmluvné svedectvá Ježišových učeníkov a ich učeníkov. Neexistuje hmotný dôkaz toho, že máme pravdu. Neexistuje nič, čo by sa dalo vedecky preskúmať, žiaden pokus, ktorý by sa dal viac krát opakovať a tak dokázať platnosť nášho tvrdenia.
Pre tých, ktorí sa spoliehajú na vlastnú morálku, etiku, na všetko to čo robia, alebo nerobia, je zvesť o Božej milosti, ktorá nám je udelená skrze Ježiša Krista pohoršením. Pre tých, ktorí sa spoliehajú na vlastný rozum, na jednoznačnosť výsledkov opakovaných pokusov, je naša zvesť nedokázateľným bláznovstvom.
Avšak je to tak ako to čítame v liste Filipským. My kresťania by sme v porovnaní s Ježišom Kristom všetko mali pokladať za „odpad“, ako to píše apoštol Pavol… i keď doslovný preklad gréckeho slova „splanchna“, je o dosť expresívnejší. Ale, mali by sme si nastaviť troška zrkadlo. Ono totiž, naša pýcha a sebectvo nás často vedú k tomu, že namiesto toho, aby sme sa spoliehali na Krista a jeho zásluhy-na Božiu milosť- namiesto toho sa často chválime všetkým, čo pre Krista robíme. Chválime sa tým ako sa snažíme „nehrešiť“ ako bojujeme za „tradície“ a ako často sa modlíme, či postíme, akoby nás tieto naše skutky mohli sami o sebe zachániť. Akoby sme sa dokázali našou vlastnou snahou prebojovať ku spáse.
Čo je ešte horšie, neraz sa nezdráhame vyhrážať sa tým, ktorí sa podľa nás nesprávajú ako kresťania peklom a večným utrpením, zabúdajúc na to, že z Božieho pohľadu, si ho na základe vlastného správania a skutkov zasluhujeme všetci, bez ohľadu na náš vek, pohlavie, inteligeciu, národnosť, farbu pleti či sexuálnu orientáciu. Je to však Božia milosť, ktorá všetkým bez rozdielu prináša nádej na spásu a večný život.
Ona nás stavia do neľahkej pozície práve preto, že si ju nezaslúžime. Nemôžme si ju vybojovať, ani zaslúžiť a preto ju nemôžeme ani vlastniť, ani rozhodovať o tom, komu ju Pán Boh udelí. Ak to robíme v Božom mene, potom sa veľmi vážne prehrešujeme proti druhému prikázaniu.
Božiu milosť dokonca podľa môjho názoru, nemôžeme ani prijať, či odmietnuť. Sme voči nej vlastne bezmocní. Nemôžeme sa povyšovať nad Pána Boha a rozhodovať o tom či ku nám bude milosrdný, alebo nie. Jediné čo môžeme, je to, že mu môžeme byť vďační. Môžeme mu byť vďačný za to, že aj ku nám chce byť milostivý a prosiť ho, aby nám pomáhal lepšie si uvedomovať, ako veľmi cenná jeho milosť je a ako vzácne je to, že nám ju všetkým dáva, hoci si ju nezaslúžime. Nesnažme sa prísť na to, kto si ju zaslúži viac, alebo menej.
Nebuďme ako tí pracovníci, o ktorých sme počuli v evanjeliu, ktorí, keď vinohradník rozdával dohodnutú mzdu a rozdal všetkým rovnako, bez ohľadu na ich „zásluhy“ reptali, že to nie je fér. Aj nám by Pán Boh mohol adresovať otázku: Nemám právo urobiť so svojím, čo chcem? Alebo zazeráš na mňa, že som dobrý?
Samozrejme, výhoda nás, ktorí Krista poznáme je, že vieme o Božej milosti. Na to by sme sa predovšetkým mali sústrediť. Poznáme ju, vieme, že je nezaslúžená a môžeme pod vedením Ducha Svätého meniť svoje skutky a slová tak, aby o nej svedčili aj ľuďom v našom okolí. Aj napriek tomu mnoho krát zlyháme. Počas tohto telesného života nebudeme nikdy dokonalí. Všetko dobré, čo sa nám podarí, sa nám podarí len z Božou pomocou. On nám však chce pomôcť a chce to robiť v každej chvíli nášho života. Jemu nikto z nás, ani ten najslabší, nie je ľahostajný. Pyšných vedie k pokore a utrápených a zakomplexovaných k tomu, aby si uvedomili, ako veľmi vzácni sú aj oni v jeho očiach.
Pán Boh si vyvolil všetkých aby o jeho milosti počuli. My však nevieme, kto ju napokon skutočne získa. Ani to nie je našou vecou, môžeme ju len spoločne v nádeji očakávať, nechať sa ňou meniť, povzbudzovať zvesťou o Kristovi, ktorý ju priniesol celé ľudstvo.
Jakub Pavlús, farář sboru
