Skutky 1, 6 – 11: 6 Ti, kteří byli s ním, se ho ptali: „Pane, už v tomto čase chceš obnovit království pro Izrael?“ 7 Řekl jim: „Není vaše věc znát čas a lhůtu, kterou si Otec ponechal ve své moci; 8 ale dostanete sílu Ducha svatého, který na vás sestoupí, a budete mi svědky v Jeruzalémě a v celém Judsku, Samařsku a až na sám konec země.“ 9 Po těch slovech byl před jejich zraky vzat vzhůru a oblak jim ho zastřel. 10 A když upřeně hleděli k nebi za ním, jak odchází, hle, stáli vedle nich dva muži v bílém rouchu 11 a řekli: „Muži z Galileje, co tu stojíte a hledíte k nebi? Tento Ježíš, který byl od vás vzat do nebe, znovu přijde právě tak, jak jste ho viděli odcházet.“
Neviem ako vy, ale ja si niekedy veľmi rád len tak ľahnem do trávy a hľadím do neba, rád objavujem rôzne tvary mračien, v noci si zas uvedomujem tú nekonečnú veľkosť vesmíru, ktorý nás obklopuje. Obloha je fascinujúca skoro za každých okoností a v každom čase, vždy je na nej čo obdivovať.
Aj apoštoli v prečítanom texte hľadia na oblohu. Nehľadajú v nej však pekné oblaky, ani hviezdy, ale hľadia do neba pozorujúc Krista vystupujúceho do nebies. Neviem, ako vyzerali ich tváre, či boli prekvapení, zdesení, alebo smutní…
Je to však len pár chvíľ po tom, ako im Ježiš oznámil, že s pomocou Ducha Svätého mu oni budú svedkami po celej zemi. Dostali teda jasné inštrukcie, teraz však, aj napriek tomu len stoja a hľadia do neba. Akoby sa im zdalo, že Ježiš ešte určite nepovedal všetko, akoby čakali na nejaké doplňujúce informácie, nejaký druh upresnenia, alebo možno na to, že si ich Ježiš rovno vezme so sebou…
V tom sa však vedľa nich zjavili anjeli a položili im otázku, ktorá v tomto kontexte vyznieva skoro až ironicky a výsmešne: „Muži galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba?“ Poukazujú tak znova na misijný príkaz, ktorý im dal ježiš len pred malou chvíľou. Boli vyslaní až do posledných končín zeme a oni… stoja a hľadia do neba, akoby im Pán nič nepovedal.
Niekto by mohol obdivovať ich trpezlivosť a zbožnosť, pokoj s akým dokážu len tak stáť a hľadieť do neba, s akým dokážu tak dlho očakávať na to že k nim Pán Boh prehovorí, alebo na to kým znova zostúpi na zem a podobne.
Aj my občas bývame podobní, stojíme a hľadíme do neba, radi hovoríme o tom ako dlho sme čítali Písmo, ako dlho sme sa modlili, koľko chvál sme zaspievali, túžobne, hľadiac do neba očakávame nový Kristov príchod … to je pre niektorých ľudí celá zbožnosť. Vidíme však, že to je len veľmi malá časť tej kresťanskej zbožnosti, tej služby, ktorú od nás Pán Boh očakáva.
Ježiš Kristus, ten ktorý po svojom vzkriesení so slávou vystúpil do nebies od nás očakáva, že svoj zrak sklopíme tak trocha nižšie. Očakáva od nás, že naplníme Jeho misijný príkaz a že budeme svedkami o ňom ž po okraj zeme. Očakáva, že budeme uprene hľadieť nie do neba, ale na všetkých ľudí.
Napokon, aj podľa mnohých svedectiev evanjelií môžeme povedať, že Ježiš Kristus neprebýva len v nebesiach, tam ho hľadať nemusíme, ale máme ho hľadať medzi ľuďmi. Svojich učeníkov, aj nás predsa učí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili“.
Aj po tom, čo vystúpil na nebo, k svojmu otcovi posiela učeníkov do sveta. Nemajú z neho utekať, nemajú zostať skrytí na periférií. Majú byť svedkami až po okraj zeme, teda, až po okraj svojich vlastných síl a schopností.
A to platí aj pre nás. Máme zrejme pocit, že Ježiš je tam niekde hore a pozerá sa. Sme ochotní pozerať sa do neba a očakávať, že Ježiš sám všetkým pomôže, všetko napraví, privedie ľudí do kostola, aby sme sa im mohli prihovoriť, tak nejak bez nás, pre nás je to prinajmenšom nepohodlné… a vôbec…. Ale to je omyl, Ježiš nás učí, že on nie je niekde tam ďaleko. Že my sami nemáme svetu utekať, Učí nás, že ak mu chceme slúžiť máme sa rozpustiť vo svete ako soľ v jedle, máme byť užitoční ako svetlo vo tme, že nemáme čakať, kým sa ľudia stanú jedným z nás, ale máme to byť my, kto sa rozpustí medzi nich, stane sa jedným z mnohých a mnohým tak bude môcť prinášať svedectvo o Kristovi.
Iste Ježiš vystúpil po vzkriesení do nebies, nechal nám však Ducha Svätého, ktorý nám pomáha byť svedkami po celej zemi. Existuje však lepšie svedectvo o mesiášovi, ktorý obetoval za nás aj vlastný život, než skutočný a reálny záujem pomôcť? Ako môžeme hovoriť o milujúcom Bohu, a zároveň odmietať pomôcť tým, ktorí našu pomoc potrebujú? Neradovať sa s tými, ktorí sa radujú a nesmútiť so zarmútenými? Ako by sme mohli nenavštíviť osamelých a tvrdiť pri tom, že náš Boh je láska? Takéto svedectvo sa automaticky stáva pre svet neuveriteľným.
Nie je našou vecou poznať čas, kedy Kristus príde na svet znova. Možno práve táto neistota nás má udržiavať v strehu, v plnom nasadení. Ľahko by sme mohli prepadnúť údivu, stáť a hľadieť do nebies, zabudnúť sa v čase, podobne, ako učeníci… no to nie je našou úlohou. Ježiš príde, a pokým sa tak stane, treba vyhrnúť rukávy a žiť tu, medzi ľuďmi. Nie je na škodu, sem tam pozrieť do neba, nemali by sme však preto privierať oči pred realitou.
Milí priatelia, Ježiš nás posiela do sveta a uisťuje nás, že nás do neho neposiela samých, ale dáva nám k tomu aj svojho ducha. Nezabúdajme na to ani keď pôjdeme dnes z bohoslužby domov.
Amen
Jakub Pavlús, farář sboru
