Matúš 4, 12-17: Keď Ježiš počul, že Jána uväznili, odobral sa do Galiley. 13 Zanechal Nazareta usadil sa v prímorskom Kafarnaume na území Zabulóna a Neftalima, 14 aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: 15Krajina Zabulón a krajina Neftalim, na ceste k moru za Jordánom, pohanská Galilea. 16Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo a tým, čo sedeli v tmavej krajine smrti, vyšlo svetlo. 17 Odvtedy začal Ježiš kázať: Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.

 

Milí priatelia,

Ak sme čakali, že po tohtoročných Vianočných a Novoročných sviatkoch príde pre spoločnosť pokojnejšie obdobie, boli sme pravdepodobne na omyle. Len čo sa z médií a verejného priestoru vytratili sviatočné témy, dostala v nich skoro až absolútny priestor jediná téma: Prezidentské voľby. Nevyhneme sa jej keď otvorime noviny, zapneme rádio, ani keď vyjdeme von na ulicu – medzi ľudí.  Niektorí z nás očakávajú zmenu, iní nie. Politická situácia pred voľbami v našej republike je pomerne vypätá a mnohí ešte stále čakajú na to, kým bude jasné, aký pomyselný politický „kabát“ bude po nich najvýhodnejšie vytiahnuť zo skrine.

Bolo by však chybou, ak by sme si mysleli, že takto vypätá spoločensko – politická situácia je novinkou našej post-pravdivej éry, že napríklad ľudskí králi a ľudské kráľovstvá zabezpečovali svetu viac stability a pohody. Napokon, ani časy, v ktorých žil Ježiš neboli pre Izrael a Judsko práve najpokojnejšie. Už celé roky bol Izrael, ale aj Judsko pod nadvládou okupantov – Rímskej ríše. Naviac, Ježiš sa pohyboval v oblasti Galileje a tá bola pod dohľadom Heroda Antipasa, verného kolaboranta s pochybným „morálnym profilom“.

Pre vládcu, ako to už v takých nepokojných časoch býva, je čas od času prospešné zbaviť sa oponentov, či kritikov, najmä tých, ktorí z neho nemajú strach. Ján z Heroda nemal strach, kritizoval ho, pretože sa rozviedol a vzal si za manželku ženu svojho brata. A tak Ján Krstiteľ skončil vo väzení.

Na prvý dojem by sa mohlo zdať, že Ježiš svojim odchodom z Nazareta do Kafarnaumu chce utiecť z Herodovho dohľadu, aby neskončil ako Ján. Je to ale úplne naopak. Kafarnaum bol veľkým prístavným mestom na dôležitej obchodnej ceste. Ježiš prebral Jánovu zvesť a priniesol ju  – trocha provokačne –  z pustatiny  v okolí Jordánu do centra diania, do Galilejských miest.

V týchto mestách tak začalo znieť: „Čiňte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ Ak by to spravil Ježiš dnes v našom meste, možno by zostal nepovšimnutý. Väčšina ľudí na ulici by významu týchto slov nerozumela o nič lepšie, než ak by kričal „Hare Krishna, hare rama“, veď napokon, koho by dnes ešte zajímalo nejaké kráľovstvo a kráľ… a vôbec, nie je to jedno, komu platím dane?

Ježiš však volil slová, ktorým ľudia v tom čase rozumeli. Môžeme ich preložiť aj takto: „Zamyslite sa nad sebou, Boh sa chystá prevziať moc!“ V čase rímskej okupácie tieto slová mohli pokojne byť pochopené aj ako výzva k revolúcií, nejeden z horlivcov, ozbrojených náboženských fanatikov by pri nich mohol zaplesať. Blíži sa prevrat!

Keď sa však, milí priatelia, pozrieme na Ježišov život, musíme skonštatovať, že nikdy nemal v pláne vyvolať politický prevrat. Cieľom Kristovej a Jánovej zvesti nie je vyvolať politickú revolúciu, hoci mnohí by ich k tomu radi zneužili. Ten, kto sa v jeho mene odvoláva, ako sa to na Slovensku ale aj inde na svete stáva, že chce bojovať  „Za boha a za národ“, či za Kresťanskú európu, ten sa škaredo mýli. Pri takýchto heslách by sme si vždy mohli radšej spomenúť na to, čo Ježiš odpovedal Pilátovi: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ a zvýšiť opatrnosť. Tí, ktorí s takýmito heslami pochodovali svetom už napáchali dosť škody na to, aby sme vedeli, aký je výsledok ich snahy.

Vyvolať prevrat, či politickú revolúciu je pomerne jednoduché, často stačí zneužiť tie najzákladnejšie ľudské pudy a vyvolať hystériu. Ježišova zvesť však nemá takto povrchné ciele. Je zameraná na svedomie každého jednotlivca, na svedomie každého jedného z nás.

Grécke „metanoite“ prekladáme obvykle ako „čiňte pokánie“, ale oveľa zrozumiteľnejšie ho môžeme vyjadriť aj takto: „Zmeňte myslenie, zamyslite sa nad sebou“. Ježiš nestojí na hraniciach našej krajiny, či našej európy, aby ju dobyl, chránil, či priviedol k revolúcií. Stojí po našom boku a pozýva nás, aby sme podstúpili cestu do hlbín svojej vlastnej duše.

Na jeho výzvu reagovali ako prví najčastejšie colníci, ktorí kolaborovali s Rímskou okupáciou, či ľudia, ktorých tak nejak ťažilo ich vlastné svedomie, ktorí si boli vedomí toho, že s ich životom niečo nie je v poriadku a boli tak ochotní sa nad sebou zamyslieť. Pre väčšinu farizejov a iných praktizujúcich veriacich sa jeho výzva zdala nezaujímavá. Prečo by sa mali nad sebou zamyslieť, veď sa hlásia k tomu správnemu Kráľovi?

Ježiš však nevolá len k jednorazovému „prezlečeniu kabáta“, k jednorazovému prihláseniu sa ku kráľovi, ktoré, ako ukazujú ľudské dejiny môže byť v istých situáciách výhodné a môže zabezpečiť trebars aj vyšší zisk hlasov vo voľbách. Som presvedčený o tom, že nás Ježiš volá k tomu, aby sme dokázali neustále vstupovať do svojho svedomia. Aby sme sa – bez ohľadu na to, do ktorého pomyseľného tábora patríme – vždy dokázali zamyslieť nad tým, či predsa len nekolaborujeme so zlom, strachom, nenávisťou, pohrdaním či neláskou.

V dobách, keď Ježiš hlásal túto zvesť nebol nikto kráľom na kokrétnom mieste automaticky, hranice kráľovstiev sa stále posúvali a kráľ kraľoval tam, kde ľudia uznali jeho vládu. Ak sa ku hraniciam priblížil iný kráľ, mohlo a nemuselo to znamenať, že sa hranica posunie.

Milí priatelia, Božie kráľovstvo nemá hranice – dejinné ani geografické, pretože nie je z nášho sveta. A predsa v našom svete môže naplno pôsobiť, ak sa, poslušní Ježišovej výzve – nad sebou neprestaneme zamýšľať, ak neprestaneme neustále prehodnocovať svoj život, svoj vzťah k Bohu, k sebe samým, k našim blížnym.

Je jedno kým si, k akej tradícií sa hlásiš, čo si dosiahol, alebo sa chystáš dosiahnuť, aj pre Teba platí výzva: Vždy si nájdi čas na to, aby si sa nad sebou zamyslel.

Takáto zmena myslenia nás môže a má priviesť k tomu, aby aj s našou pomocou tí, ktorí sedia v temnote uvideli svetlo. Taký je totiž výsledok Božieho kraľovania. Boh má záujem o to, aby každý, aj ten, kto sedí v najväčšej temnote mohol uvidieť svetlo. K tomu má viesť aj život tých, čo uznali Božiu autoritu nad svojim životom, čo sa rozhodli nasledovať Kristovu výzvu – aby prinášali svetlo tam, kde ho je nedostatok.

Aj dnes je okolo nás mnoho ľudí, ktorí sa pod vplyvom nepravdivých správ, mocenských bojov neuznania, nelásky, nespravodlivosti či ťažkej choroby topia v temnote strachu a paniky. My, ktorí nasledujeme Krista, im ako jednotlivci, ale aj ako spoločenstvo môžeme byť k dispozícií. Vytvárajme našimi slovami, ale aj našimi skutkami priestor, v ktorom aj ich život môže prežiariť svetlo Kristovho evanjelia, jeho dobrej správy o tom, že bez ohľadu na to, v akej temnote sa nachádzajú a ako osamelí sa cítia, Boh je aj im nablízku. Vytvárajme priestor, v ktorom život všetkých ľudí prežiari svetlo Kristovej dobrej správy, ktorá nás učí preukazovať lásku aj nepriateľom, zbavuje nás strachu z ľudí, a zmieruje nás s Bohom a prináša do sveta plného nespravodlivosti spravodlivosť.

Nikto z nás nevie, ako voľby o týždeň dopadnú, niektorí z nás budú s výsledkom spokojní, iní nie, no nenechajme sa tým rozdeliť. Napriek mnohým rozdielom a nezhodám medzi nami sa môžeme spolu snažiť o to, aby Božie kráľovstvo mohlo v tomto svete pôsobiť a meniť ho k lepšiemu, napokon, prosíme o to často v príhovorných modlitbách, ale aj v Otčenáši. Nie je to ľahké, prinášať Božie kráľovstvo medzi ľudí,  no výsledok za to celkom isto stojí.

Jakub Pavlús, farář sboru