1Pt 4, 7-11 Koniec všetkého sa priblížil. Buďte teraz rozvážni a triezvi, aby ste boli pohotoví modliť sa. Nadovšetko majte vytrvalú lásku jedni k druhým, lebo láska prikrýva množstvo hriechov. Buďte navzájom pohostinní, bez šomrania. Ako dobrí správcovia mnohorakej Božej milosti slúžte si navzájom každý tým duchovným darom, ktorý prijal. Keď niekto hovorí, nech hovorí slovami, ktoré mu dal Boh, keď niekto slúži, nech to robí silou, ktorú dáva Boh, aby bol vo všetkom oslavovaný Boh skrze Ježiša Krista! Jemu patrí sláva i vláda na veky vekov.
Viete priatelia, videl som jeden animovaný film o rodinke pravekých jaskynných ľudí, bola to rodina Krudových. Mysleli si, že sú jedinou rodinou, ktorá prežila široko ďaleko, že všetkých ostatných roztrhala divá zver. Jediným miestom kde sa táto rodina cítila bezpečne bola ich jaskyňa, a jediné pravidlá prežitia ktoré mali zneli: Všetkého sa boj! Všetko nové je zlé! Až jedného dňa začal posuv litosférických dosiek a ich jaskyňu zasypal zosuv pôdy a…
No dobre, nechcem tu prerozprávať celý dej filmu, chcel som hlavne povedať že sa v poslednej dobe trocha cítim, akoby celá naša spoločnosť bola súčasťou tejto rodinky. Pustíte si správy a ich obsah vyzerá často nasledovne: Dopravná nehoda, vražda, prírodné katastrofy a sem tam úspešná celebrita… a na konci? Občas nejaké to milé zvieratko. Po skončení väčšina ľudí môže akurát tak nadobudnúť pocit, že výjsť na ulicu je nebezpečné a že život bežného človeka vlastne za veľa nestojí, že vonku je to životunebezpečná divočina. Občas je to rovnaké, akoby na nás odvšadiaľ kričali: Všetkého sa boj! Lenže, strach je síce dobrý sluha, ale je veľmi zlým pánom.
Dnes však v prvom liste Petrovom čítame o „alternatívnom“ pohľade na svet. Je to dôležité napomenutie a budem rád ak si ho po dnešku všetci osvojíme: Buďte teraz rozvážni a triezvi! Viete, ak by sa rodinka ktorú som predchvíľou spomínal stále len skrývala v jaskyni, ak by sa držali svojich „zlatých pravidiel“: „Všetkého sa boj! Všetko nové je zlé!“, potom by ich pravdepodobne zabil ten nečakaný zosuv pôdy. Oni však v jaskyni v tej dobe neboli – ale len preto že hľadali svoju dcéru, ktorá z jaskyne nečakane utiekla.
Aké sú naše reakcie, keď v našom živote príde niečo nové? Priznám sa, že aj ja by som občas najradšej zaliezol do jaskyne. Tento text je však pre mňa povzbudením, keď mám na také niečo chuť. Pripomína mi totiž, že Boh odo mňa nechce aby som mal strach, ale aby som bol rozvážny a triezvy.
Načo je to však dobré? Prečo máme byť triezvy a rozvážni? Prečo byť pohotoví modliť sa? Nebolo by jednoduchšie sa na všetko vykašľať? Nuž možno by to aj jednoduchšie bolo, ale Boh nás nevolá k jednoduchému životu. Byť rozvážny a triezvy to je náročné, znamená to stále sa stavať kriticky ku všetkým situáciám, všetko zvažovať znova, aj keď sa to opakuje už niekoľký raz. Ku každému človeku a ku každej situácií pristupovať bez predsudkov. Ako čítame ďalej, rozvaha, triezvosť a modlitba nás vedú k tomu, aby sme mali vytrvalú lásku jedni k druhým. Preto aj pisateľ prvého Petrovho listu dodáva: „aby ste boli pohotoví modliť sa“. Berme si príklad zo života nášho spasiteľa Ježiša Krista – ako často aj on trávil čas so svojím Otcom v modlitbách – aby od Neho prijal silu do ďalších dní, aby nepodliehal emóciám, ale bol rozvážny a triezvy. K tomu dnes volá aj nás: Buďte rozvážni a triezvi, pohotoví modliť sa. To platí pre nás všetkých aj dnes, keď sa aj v cirkvi môžeme cítiť veľmi neisto, pretože nevieme, ako to dopadne so samofinancovaním, nevieme, či sa my kazatelia máme báť skôr toho, že nás bude mať kto platiť, alebo sa vy, laici máte báť toho, či za pár rokov ešte bude koho platiť. Pán Boh nás v žiadnej situácií nechce nechať samých. Hovorí nám: Buďte pohotoví modliť sa, nadovšetko majte vytrvalú lásku jedni k druhým.
Keď sa však hovorí o láske k blížnemu, nemyslí sa len na romantickú lásku, ako z filmu, nechce nám nasadiť „ružové okuliare“. Príkladom skutočnej lásky je Ježiš Kristus – spasiteľ, ktorý sám seba obetoval, aby sme my všetci mohli byť spasený. A napokon svojim učeníkom aj nám dal nové prikázanie: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali.“ (J 13, 34)
Volá nás teda k láske, ktorá sa nebojí zabudnúť na seba, svoje potreby a svoje nároky a je ochotná okamžite preukázať milosrdenstvo človeku, stať sa jeho blížnym a to bez ohľadu na to ako sa momentálne cítime, prípadne či sa na neho momentálne nehneváme, alebo z neho máme trocha strach.
Boh nás teda vedie ku láske, ktorá je viac rozhodnutím, záväzkom, než pocitom. Ona je rozhodnutím ktoré by nemali pocity strachu, hnevu ani radosti ovplyvniť. „Buďte navzájom pohostinný, bez šomrania“. Ak teda vidíme niekoho v našom okolí, kto trpí núdzou nemali by sme čakať kým budeme cítiť, že mu máme pomôcť, ale máme mu preukázať milosrdenstvo – podať mu pomocnú ruku. Samozrejme aj pomoc by nemala byť hocijaká – nezabúdajme, máme byť rozvážni a triezvi, pohotoví modliť sa a hľadať aká pomoc by bola najvhodnejšia. Prameňom takejto lásky je Boh. Ona nie je našou vlastnou, ale pramení z Boha, my sme však jej správcami, tými, ktorí ju majú „rozdávať“ ľuďom v okolí. Máme byť tými ktorí ju prinášajú od tohto prameňa do sveta.
Áno máme byť dobrými správcami mnohorakej milosti, ktorú nám Boh dáva. Je veľmi dôležité vidieť Božiu lásku a Božiu milosť ako dve prepojené veci, veď aj dnes nás Boh upozorňuje: Láska prikrýva množstvo hriechov. A čo je odpustenie hriechov, ak nie milosť? Preto nezabúdajme, že ju máme spravovať dobre, ľahko sa totiž môže stať, že nám raz Boh povie – nebol si dobrým správcom mojej milosti, nepomáhal si bez reptania, nebol si rozvážny a triezvy, nepreukazoval si ľuďom vyrtvalú lásku, akú som preukázal ja Tebe.
Naša vzájomná láska má byť svedectvom o Božej láske, nemá ukazovať dokonalých ľudí, ale dokonalého Boha. Láska vedie k Bohu, lebo Boh je láska. Tak teda prijmime Jeho napomenutie aj dnes. Každý z nás má iné dary, niekto vie rozprávať a svojimi slovami povzbudzovať i napomínať, niekomu dal Boh manuálne zručnosti, niekomu veľkú silu. Všetky tieto dary však nemáme používať ku svojej oslave, ale ku oslave jediného Boha – bez ohľadu na to v ktorom CZ sme. Najlepší spôsob ako Boha osláviť je slúžiť mu, preto nás volá k rozvahe a triezvosti, nie k strachu! K pohotovosti modliť sa nie k pohotovosti mať strach! Nebojme sa teda vyliezť z jaskyne, v ktorej sa skrývame pred nástrahami okolitého sveta, poďme von a slúžme nášmu Bohu!
Jakub Pavlús, farář sboru
