1 Pt 3, 18-22: Veď aj Kristus trpel raz navždy za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Bol usmrtený v tele, ale oživený v Duchu. 19 V ňom šiel kázať aj duchom vo väzení. 20 Oni kedysi veriť nechceli, keď Božia zhovievavosť vyčkávala za dní Noacha, kým sa staval koráb, v ktorom sa zachránili z vody iba niekoľkí, celkovo osem ľudí. 21 To je predobraz krstu, ktorý teraz zachraňuje aj vás, nie však obmytím telesnej nečistoty, ale prosbou k Bohu o dobré svedomie na základe vzkriesenia Ježiša Krista, 22 ktorý po svojom odchode do neba je po Božej pravici a podmanil si anjelov, vlády, mocnosti a sily. 

 

Milí priatelia,

Isto ste už počuli o románe Fiodora M. Dostojevského: Bratia Karamazovci. Moja obľúbená časť tohto románu je tá, v ktorej jeden z bratov, Ivan, rozpráva svojmu veriacemu bratovi Aľošovi fiktívny príbeh o tom, ako sa Kristus vrátil na zem do Španielskej Sevilly. Tam Kristus vzkriesi z mŕtvych k životu mladé dievča, no okolo práve prechádza veľký inkvizítor, ktorý dá Krista zavrieť do väzenia, v ktorom sa predvečer Kristovej popravy odohráva nesmierne zaujímavý dialóg.

Veľký inkvizítor vyčíta Kristovi:
„Zabudol si azda, že pokoj, ba i smrť sú človeku milšie ako slobodná voľba v poznaní dobra a zla? Nič nie je pre človeka zvodnejšie ako sloboda jeho svedomia, ale nič nie je ani trýznivejšie. A tu namiesto pevných základov, čo by uspokojili ľudské svedomie raz navždy – všetko, čo si im dal, je neobyčajné, záhadné a neurčité, všetko to presahuje ľudské sily, čiže konal si, akoby si ich vôbec nemiloval – a to kto: ten, ktorý prišiel dať za nich vlastný život. Namiesto, aby si sa zmocnil slobody ľudí, zväčšil si ju a obremenil mukami duševné kráľovstvo človeka na veky. Zatúžil si po slobodnej láske človeka, aby šiel za tebou slobodne, tebou očarený a uchvátený. Namiesto pevného starého zákona musel odvtedy človek sám slobodným srdcom rozhodnúť, čo je dobro a čo zlo, a vodcom mu bol iba tvoj obraz pred ním – ale neuvážil si, že človek napokon zavrhne a zaprie i tvoj obraz a tvoju pravdu, ak ho zgniavia takým strašným bremenom, ako je sloboda voľby.“

„Konal si akoby si ich vôbec nemiloval – a to kto, ten, ktorý prišiel dať za nich vlastný život“ z tých slov ma skoro až mrazí. Dnes sme však v Petrovej epištole čítali: „Veď aj Kristus trpel raz navždy za hriechy, spravodlivý za nespravodlivých, aby vás priviedol k Bohu. Bol usmrtený v tele, ale oživený v Duchu“

A veľký inkvizítor pokračuje: „Ó, my ich presvedčíme, že len vtedy budú slobodní, keď sa v náš prospech zrieknu svojej slobody a podrobia sa nám. A čo, budeme mať pravdu, či budeme klamať? Oni sami sa presvedčia, že máme pravdu, lebo sa rozpomenú, do akých hrôz otroctva a zmätku ich priviedla tvoja sloboda. Sloboda, slobodný rozum a veda privedú ich do takých priepastí a postavia pred také záhady a neriešiteľné tajomstvá, že jedni z nich, nepokorní a zlí, zničia sami seba, druhí, nepokorní, ale slabí a nešťastní, priplazia sa k našim nohám a zaúpejú k nám: Áno, vy ste mali pravdu, len vy vládnete jeho tajomstvom a my sa vraciame k vám, zachráňte nás pred nami samými.“

V pôste často hovoríme o tom, čoho všetkého by sme sa mali zriecť, v čom všetkom sa môžeme uskromniť. Asi na tom niečo je, je to dobré, potrénovať samého seba v skromnosti, zamyslieť sa, možno aj za pomoci pôstneho kalendára ktorý vymysleli niektorí bratia a sestry z našej cirkvi, či nakladáme rozumne s Božími darmi, ktoré nám boli dané.

Neustále však uvažujem, čo je v pôste to najpodstatnejšie, čo je tým najkľúčovejším kritériom toho, či je môj pôst, či spôsob akým sa postím správny. Je cieľom zriecť sa vlastnej slobody? Nemyslím si to, nemyslím si, že veľký inkvizítor mal celkom pravdu. Iste, sloboda, slobodný rozum a veda nás často stavajú pred vážne etické dilemy, vystavujú našu vieru pochybnostiam, no my predsa nie sme sami, my predsa nemusíme strácať nádej a prepadať strachu. 

Rozhodli sme sa nasledovať Krista, celkom slobodne, keď nás on zo svojej vôle oslovil. Nasledovať Krista, to  znamená učiť sa od neho, napodobňovať to najlepšie, čo na ňom vidíme. Myslím, že v pôste si môžeme z neho brať príklad tiež.

Kristus sa vzdal seba samého, vlastnej spravodlivosti, aby zachránil nás – ľudí. Je v zásade jedno, čoho sa v pôste vzdáš, myslím ale, že vzdávať sa niečoho má zmysel práve vtedy, keď tým získajú tvoji blížni, keď pri pôste nemyslíš len sám na seba. Ani Kristus sa predsa nevzdal svojej spravodlivosti samoľúbo, aby dosiahol väčšiu dokonalosť, ale preto, aby zmieril ľudí s Bohom. A to je veľká vec.

Kristus pred nás kladie nie len slobodu, ale aj s ňou spojenú zodpovednosť. Veľký inkvizítor sa nemýli, keď hovorí, že pre človeka samotného je táto zodpovednosť neúnosná. Kristus nás však nenecháva samých, hoci po vzkriesení vystúpil do neba a všetko je mu poddané.

„Jedni druhých bremená znášajte, tak naplníte Kristov zákon“ tak to čítame aj v Gal 6:2. A naviac, ak by sa aj nenašiel nikto, kto by s nami naše bremeno chcel niesť, môžeme sa spoľahnúť na to, že Kristus je s nami po všetky dni, až do konca sveta (Mt 28,20).

Majme teda dobré svedomie, na základe viery v Ježiša Krista, nezabúdajme však ani na seba navzájom, láska k Bohu sa nedá oddeliť od lásky k blížnemu.

 

Jakub Pavlús, farář sboru