Marek 7, 1-8, 13-15, 21-23:  Shromáždili se k němu farizeové a někteří ze zákoníků, kteří přišli z Jeruzaléma. 2Uviděli některé z jeho učedníků, jak jedí znesvěcujícíma, to jest neomytýma rukama. (3Farizeové totiž a všichni židé se drží tradice otců a nejedí, dokud si k zápěstí neomyjí ruce. 4A po návratu z trhu nejedí, dokud se neočistí. A je ještě mnoho jiných tradic, kterých se drží: ponořování pohárů, džbánů a měděných mis.) 5Farizeové a zákoníci se ho zeptali: „Proč se tvoji učedníci neřídí podle tradice otců a jedí znesvěcujícíma rukama?“ 6Řekl jim: „Dobře prorokoval Izaiáš o vás pokrytcích, jak je psáno: ‚Tento lid ctí mě rty, ale srdce jejich je daleko ode mne; 7marná je zbožnost, kterou mne ctí, učíce naukám, jež jsou jen příkazy lidskými.‘ 8Opustili jste přikázání Boží a držíte se lidské tradice.“

tak rušíte Boží slovo svou tradicí, kterou pěstujete. A takových podobných věcí činíte mnoho.“ 14Když znovu svolal zástup, řekl jim: „Slyšte mě všichni a rozumějte: 15Nic, co zvenčí vchází do člověka, nemůže ho znesvětit; ale co z člověka vychází, to jej znesvěcuje.“

Z nitra totiž, z lidského srdce, vycházejí zlé myšlenky, smilství, loupeže, vraždy, 22cizoložství, chamtivost, zlovolnost, lest, bezuzdnost, závistivý pohled, urážky, nadutost, opovážlivost. 23Všecko toto zlé vychází z nitra a znesvěcuje člověka.“

 

Milí priatelia,

Nedávno som čítal jeden vtip, snáď sa nenahneváte, ak ním dnes začneme uvažovanie o prečítaných textoch:

Za rabínom prídu dvaja kamaráti, zbožní židia. Jeden mu hovorí: Rabbi, nevieme sa zhodnúť, či pri odriekaní 10. žalmu treba sedieť, alebo stáť. Ja tvrdím, že stáť!
Rabbi odpovedá: Stáť pri odriekaní 10. žalmu? To nie je pravá viera našich otcov.
Druhý zo zbožných židov víťazoslávne skríkne: Takže mám pravdu! Pri odriekaní 10. žalmu treba sedieť!
Rabbi sa zamyslí a odpovie: Sedieť pri odriekaní 10. žalmu, to takisto nie je pravá viera našich otcov!
Prvý zo zbožných židov už trocha podráždene hovorí: Rabbi, tak sa už rozhodnite. Predsa sa tu nebudeme celý deň hádať o jeden žalm!
Rabbi sa usmeje a hovorí: Celý deň sa hádať o jeden žalm… To je pravá viera našich otcov!

A čo my? Ak by sa nás niekto spýtal: Aká je to tá pravá tradícia, pravá viera tvojich otcov? Čo by ste odpovedali? Že pravá viera našich otcov, že pravá evangelická tradícia je vymedzovanie sa voči Rímskej tradícií? Alebo že ňou je osobná zbožnosť? Jednoduchá liturgia? Poctivé štúdium písma? Prijímanie pod obojím? Prijímanie z jedného kalicha? Viac piesní na bohoslužbe?

Našlo by toho isto dosť, čo by sme mohli spoločne odpovedať. No aj napriek tomu, by sme nakoniec možno prišli aj k čomusi podobnému, ako rabbi z úvodného vtipu.

Ono totiž, také hádky o výklad písma, či o tradíciu – spôsob, akým svoju vieru žijeme a prežívame, tie život cirkvi sprevádzajú prakticky od jej samotného vzniku.

O podobnom spore čítame aj dnes v evanjeliu. Ježiš čelí kritike od farizeov, tento krát preto, že jeho učeníci nedodržiavajú rituálne predpisy o očisťovaní. Židia totiž mali písmo, ale mali aj halachu, ktorú by sme mohi prirovnať ku katechizmu. Jej úlohou bolo vytvárať akýsi plot okolo zákona. Presne vymedziť, akým spôsobom sa má Mojžišov zákon dodržiavať v praktickom živote zbožného žida.

Jedna z jej častí pojednáva aj o očisťovaní. Nejde tu o akési hygienické očisťovanie, teda, že by si židia pred jedlom omývali ruky kvôli strachu z prenosu baktérií a vírusov, ide o rituálne očisťovanie, ruky sa umývali z náboženských dôvodov.

Človek sa musel obmyť, ubmyť svoje ruky, či po príchode z trhu celé svoje telo, aby rituálne neznečistil jedlo a tým aj seba zvnútra. Čistota a nečistota tu znamenali život a smrť, v duchovnom zmysle. Kto chcel zostať živý, musel zostať aj rituálne čistý.

Ale niektorí z Ježišovych učeníkov tieto predpisy zrejme nedodržiavali a Ježiš, ako ich učiteľ za nich zodpovedal.

Môže sa nám to zdať banálna vec, ale pre farizeov a zbožných židov boli tieto predpisy nesmierne dôležité. A možno to mysleli dobre, bol to ich zápas o vnútornú čistotu pred Bohom.

Ježiš ich ale aj napriek tomu tvrdo označuje za pokrytcov. Za ľudí, ktorí nosia masku, ako herci v antickom divadle. Môžeme tiež povedať, že zostávajú príliš telesní, príliš na povrchu a tak ich, ale aj zhromaždený zástup Ježiš vedie viac ku koreňu problému.

Iste, majú pravdu, je dôležité zápasiť o čistotu pred Bohom. Tá sa však podľa Ježiša nedosahuje dodržiavaním rituálnych predpisov, katechizmov či ľudských tradícií. Nie, že by, ak by niekto chcel, nemohol tieto predpisy dodržiavať. Problémom je, ak ich dodržiavanie začne požadovať od všetkých a tvrdiť, že inak nemajú prístup ku spáse. Že sa spása získava udržiavaním tradície a rituálov.

Čistota pred Bohom, to je totiž „srdcová záležitosť“. Kto chce zostať čistý,  musí si uchovať predovšetkým čisté srdce a to je náročnejšie, než udržať si čisté ruky, telo, či nádoby, z ktorých jeme.

Aby sme to spresnili, ľudia v tých časoch v srdci mysleli a v črevách, vo vnútornostiach prežívali emócie. Ježišova výzva teda nie je výzvou k čistým emóciám, ale k čistým myšlienkam. Je to výzva k tomu, aby sme Boha nectili len svojimi ústami, navonok, ale aj svojim srdcom, svojou mysľou.

Lenže, ako na to? Myslím, že je dôležité brať pri svojich rozhodnutiach, ešte kým sú v našej mysli boha „v potaz“ a nie len jeho, ale aj svojich blížnych. V láske k Bohu a k blížnym sa predsa podľa Ježiša napĺňa Boží zákon. To je možno dobré východisko k tomu, ako tento Ježišov apel uchopiť.

V tradícií, dokonca aj v tej, ktorá je zachytená v písme je možné nájsť kopec zbytočných, vonkajších predpisov, ktoré už dnes nedodržiavame. Predpisov o čistom a nečistom, liturgických predpisov, predpisov o rúchach a mnohých iných.

Hádať sa o nich, trebars aj celý deň, to by mohla byť, pri pohľade na dejiny cirkvi, naša spoločná dobrá ekumenická tradícia.

Ježiš nás však volá k tomu, aby sme šli hlbšie a zaujímali sa o to, čo z toho vstupuje do nášho srdca, čo môže znesvätiť naše rozhodnutia a tak aj ublížiť mnohým iným ľuďom…

A čo naopak naše srdce zušľachťuje, čo prospieva a buduje nás, aj blížnych, čo nás ťahá bližšie k Bohu, v čom nachádzame pokoj a slobodu.

Ten text sa nám vlastne hodí, hoci som ho nevyberal zámerne. Prišli nám totiž okrem iného aj návrhy bohoslužobných poriadkov z novej, pripravovanej agendy a máme sa k nim vyjadriť, chystá sa nový spevník a naviac, čakajú nás oslavy 100 výročia ČCE. To všetko sú dobré impulzy k tomu, aby sme sa zamysleli, čo sú dobré a čo nedobré tradície, ako zachovať naše srdcia čisté a Božie slovo živé.

Ten text je ale výzvou aj pre naše osobné životy. Umývať si ruky, ako pilát, či farizei nad špinou, okolo ktorej kráčame každý deň nestačí. Nestačí dokonca ani, ak sa všetkej pomyselnej „špine sveta budeme vyhýbať“. Vyhrnúť si rukávy a trochu sa vo svete „ušpiniť“ zvonka, aby sme sa dostali medzi ľudí a prinášali do ich životov nebeské kráľovstvo, to nie je na škodu. Podstatné pri tom je, aby sme si zachovali vlastné srdce čisté, lebo z dobrého srdca vychádzajú dobré myšlienky a všetky dobré veci.

Amen.

 

Jakub Pavlús, farář sboru