Jan 6, 41-51: Židé proti němu reptali, že řekl: ‚Já jsem chléb, který sestoupil z nebe.‘ 42A říkali: „Což tohle není Ježíš, syn Josefův? Vždyť známe jeho otce i matku! Jak tedy může říkat: ‚Sestoupil jsem z nebe‘!“ 43Ježíš jim odpověděl: „Nereptejte mezi sebou! 44Nikdo nemůže přijít ke mně, jestliže ho nepřitáhne Otec, který mě poslal; a já ho vzkřísím v poslední den. 45Je psáno v prorocích: ‚Všichni budou vyučeni od Boha.‘ Každý, kdo slyšel Otce a vyučil se u něho, přichází ke mně. 46Ne že by někdo Otce viděl; jen ten, kdo je od Boha, viděl Otce.47Amen, amen, pravím vám, kdo věří, má život věčný. 48Já jsem chléb života. 49Vaši otcové jedli na poušti manu, a zemřeli. 50Toto je chléb, který sestupuje z nebe: kdo z něho jí, nezemře. 51Já jsem ten chléb živý, který sestoupil z nebe; kdo jí z tohoto chleba, živ bude navěky. A chléb, který já dám, je mé tělo, dané za život světa.“

 

Milí priatelia,

Už dve nedele počujeme z Jánovho evanjelia o Ježišovi a o chlebe. V najrôznejších variáciách. Od rozmnoženia chleba, cez výčitky, že ľudia za ním prichádzajú len aby sa nasýtili až po dnešný text, v ktorom Ježiš sám seba označuje za chlieb, čo zostúpil z neba.

A ľuďom v okolí to nejde do hlavy. Ako to, že sám seba označuje za chlieb z neba, veď poznáme Jeho matku aj jeho otca.   Ako teda môže povedať, že zostúpil z neba? Nepochopili, a nemôžeme sa im diviť. V podstate – ani Ježiš sa im nediví.

V celom tom texte však opäť vidíme dve pripomienky starozákonného vyvedenie Izraelcov z Egypta cez púšť do Izraela.

Hneď na začiatku, len čo dočítame o pochybnostiach o tom, ako by mohol Ježiš zostúpiť z neba, keď všetci poznajú jeho rodičov napomína Ježiš zhromaždený zástup: Nereptaje medzi sebou. Reptanie, akési nevďačné sťažovanie sa bolo jednou z prvých vecí, ktoré Izraeliti stihli „spraviť“ počas svojho pobytu na púšti. Reptali na nedostatok jedla a pitia a chceli sa vrátiť späť do Egypta, kde síce nemali slobodu, ale mali čo jesť.

A tak Hospodin zoslal mannu – chlieb z neba. To je druhá pripomienka, ktorú naschvál zmieňuje aj Ježiš. A dodáva – vaši otcovia jedli tento chlieb a zomreli. Manna, chlieb z neba na púšti bola totiž len prostriedkom na fyzické nasýtenie, na nasýtenie tela. Nedala sa skladovať, izraelci ju museli čakať každý deň ráno znova.

Tak, ako sa nedalo porozumieť tomu, kde sa manna vzala na púšti, nie je možné porozumieť ani Ježišovmu prirovnaniu seba samého k chlebu z nebies, ak by sme ho chceli brať doslovne. Je dokonca problematické aj vtedy, ak by sme ho chceli porozumieť len ako akúsi metaforu.

Ježiš sám to uznáva. Pre ľudský rozum je to skrátka nepochopiteľné. V tomto prirovnaní je čosi Božské. Nemôžme rozumieť tomu ako sa to deje, môžeme však, ak sa necháme poučiť od Boha, ak sa ním necháme viesť, prijímať tento chlieb a mať z toho úžitok.

Nikto ho však nemôže nájsť sám od seba, na to ľudské sily, ani rozum nestačia. Nájsť ho môže len ten, koho pritiahne otec.

To môže byť cenný vklad aj do teologických dišpút o tom, či pri slávení Večere Pánovej dochádza k transsubstanciácií – úplnej zmene podstaty jednotlivých darov na stole na pravé telo a pravú krv, alebo Konsubstanciácií, teda že Ježiš je v daroch reálne prítomný, ale tieto dary nemenia svoju podstatu, alebo je Kristus prítomný len duchovne…

Vlastne nevieme a z biblických textov to ani nevčítame. Môžeme sa pokúšať rozumom vyzistiť čo a ako sa vlastne deje, ale ujde nám to, čo je skutočne podstatné – teda to, aký úžitok, koľko dobrého nám tento chlieb z neba môže v našom živote priniesť.

Možno by úplne stačilo zhodnúť sa na tom, že preto, že Kristus nás sám k tomuto stolu, ako svojich učeníkov volá a dáva nám možnosť vždy znova prežiť odpustenie v spoločenstve sním, je dobré k tomuto stolu pristupovať vždy znova a nereptať, že sme sa ešte nezhodli na tom, ako sa to vlastne všetko deje.

Kristus však kladie predovšetkým aj pred nás veľké zasľúbenie: Ja som ten chlieb, čo zostúpil z neba, kto je z tohto chleba, bude žiť naveky. Je teda na nás, aby sme sa sýtili týmto chlebom, nie dyzicky, ale duchovne, aby sme sa sýtili tým všetkým, čo nám Boh v Kristovi poslal, jeho učením, jeho príkladom, jeho láskou a milosrdenstvom, jeho ochotou obetovať seba samého z lásky pre dobro druhých. Nie len preto, aby sme mali večný život my sami, ale aj preto, aby náš život už tu na zemi bol čo možno najlepším svedectvom o tomto chlebe, aby aj skrze nás mohol Otec pritiahnuť aj iných ľudí bližšie ku Kristovi.

Amen.

 

Jakub Pavlús, farář sboru