Jan 6, 1-21: Potom odešel Ježíš na druhý břeh Tiberiadského jezera v Galileji.2Šel za ním velký zástup, poněvadž viděli znamení, která činil na nemocných.  3Ježíš vystoupil na horu a tam se posadil se svými učedníky. 4Byly blízko židovské svátky velikonoční. 5Když se Ježíš rozhlédl a viděl, že k němu přichází četný zástup, řekl Filipovi: „Kde nakoupíme chleba, aby se všichni najedli?“ 6To však řekl, aby ho zkoušel; sám totiž věděl, co chce učinit. 7Filip mu odpověděl: „Ani za dvě stě denárů chleba nepostačí, aby se na každého aspoň něco dostalo.“ 8Řekne mu jeden z jeho učedníků, Ondřej, bratr Šimona Petra: 9„Je tu jeden chlapec, který má pět ječných chlebů a dvě ryby; ale co je to pro tolik lidí!“ 10Ježíš řekl: „Ať se všichni posadí!“ Na tom místě bylo mnoho trávy. Posadili se tedy, mužů bylo asi pět tisíc. 11Pak vzal Ježíš chleby, vzdal díky a rozdílel sedícím; stejně i ryby, kolik kdo chtěl. 12Když se nasytili, řekl svým učedníkům: „Seberte zbylé nalámané chleby, aby nic nepřišlo nazmar!“ 13Sebrali je tedy a naplnili dvanáct košů nalámanými díly, které z těch pěti ječných chlebů po jídle zbyly. 14Když lidé viděli znamení, které Ježíš učinil, říkali: „Opravdu je to ten Prorok, který má přijít na svět!“ 15Když Ježíš poznal, že chtějí přijít a zmocnit se ho, aby ho provolali králem, odešel opět na horu, zcela sám. 16Když nastal večer, sestoupili jeho učedníci k moři, 17vstoupili na loď a jeli na druhý břeh do Kafarnaum. Už se setmělo, a Ježíš s nimi stále ještě nebyl. 18Moře se vzdouvalo mocným náporem větru. 19Když veslovali asi pětadvacet nebo třicet stadií, spatřili Ježíše, jak kráčí po moři a blíží se k lodi; zmocnil se jich strach. 20On však jim řekl: „Já jsem to, nebojte se!“ 21Chtěli jej vzít na loď, a hned se loď ocitla u břehu, k němuž jeli.

 

Milí priatelia,

Aký je Váš rekord v počte ľudí, pre ktorých ste varili? A pamätáte si, čo to bolo za jedlo? Priznám sa, že ja si nepamätám. Zrejme to bol nejaký guláš na zborovom podujatí ešte na Slovensku.

Nič menej, navariť pre väčšie množstvo ľudí, to nie je nič úplne jednoduché, vždy, keď som mal nejakú takúto úlohu pred sebou, konzultoval som so známym, ktorý je kuchár množstvo a pomer ingrediencií podľa očakávaného množstva hostí.

Dnes však počujeme z prvého čítania, ale aj z evanjelia o dvoch príbehoch o nasýtení veľkého množstva ľudí. Najskôr o stovke, potom o piatich tisícoch ľudí.

Ani jeden z nich sme však nečítali preto, aby sme obdivovali gastronomické umenie Elízea, či Ježiša. Ich posolstvo je oveľa hlbšie. Ľudia, ktorých nasycujú za nimi neprichádzajú preto, aby sa najedli, ale prichádzajú aj napriek tomu, že trpia hladom a nečakajú fyzické nasýtenie. V Gilgále, kde nasycuje Elízeus vládne hlad. V Galileji Ježiš nastupuje zástup, ktorý opustil komfort domova a nasleduje Ježiša.

„Ani za dvesto denárov nenakúpime dosť chleba“ odpovedá Ondrej Ježišovi podobne, ako sluha, ktorý sa  Elízea pýta, či naozaj má nasýtiť 20timi chlebmi sto mužov.

Ľudská pochybnosť zoči – voči kritickej situácií je na mieste. Máme ako spoločenstvo Kristových učeníkov čo ponúknuť zástupom, ktoré nás obklopujú? A čo by to dnes mohlo byť? Čo nám samým, ale aj ľuďom okolo nás chýba najviac a pri tom sa to v našej konkrétnej situácií zdá nedosiahnuteľné, neuskutočniteľné? Alebo je lepšie predísť sklamaniu a poslať ich rovno domov, nedávať im nejaké falošné nádeje. Povedať skrátka prepáčte, ale to, čo hľadáte Vám nedokážeme poskytnúť.

Lenže ak ako spoločenstvo, ako cirkev nemáme čo ponúknuť ľuďom v našom okolí, tak prečo tu vlastne sedíme? Keby sme mali sami za seba odpovedať na otázky: „Čo Ti nasledovanie Krista prináša? Prečo si súčasťou spoločenstva cirkvi?“ aká by vlastne bola odpoveď?

Ja celkom často a rád ľuďom rozprávam o tom, že cirkev je akýmsi ostrovom pozitívnej deviácie. Iste, aj v cirkvi sú konflikty, aj v cirkvi sú ľudia, ktorí sa dopúšťajú chýb. Spoločne sa ale učíme tomu, akú silu má odpustenie, vernosť, milé slovo, učíme sa počúvať jeden druhého, povzbudzovať sa, motivovaní Kristovým príkladom. A to predsa nie je málo.

Hoci i my sami sme nedokonalí, odpustenia, vernosti a všetkého ostatného máme snáď len toľko, koľko ten chlapec, čo mal päť chlebov a dve ryby, evanjelium nám pripomína, že toto všetko vie Kristus rozmnožiť tak, že toho bude dosť aj pre veľké zástupy a nie len to, môže toho byť toľko, že ešte aj zostane…

Rozmnoženie chlebov nám tiež nevyhnutne pripomína starozmluvné príbehy o manne v púšti, o vyslobodení Izraela z Egyptského zajatia. A nie je to len náhodou, Ján pripomína, že v čase, keď to Ježiš robí sa blížili sviatky Veľkej noci. Kristus lámal a dával a nám, kresťanom dnešnej doby sa  tak isto pripomenie aj posledná večera Ježiša s jeho učeníkmi.

Vyslobodenie z Egypta bolo pre izraelitov vyslobodením z fyzického otroctva. V dobe Rímskej nadvlády nad Izraelom a stupňujúceho sa napätia v krajine sa tak ľahko stane, že ľud, ktorý tieto starozákonné príbehy pozná, vidí v Kristovi nového proroka, dokonca viac než to, nového revolucionára. Kristus však nemá byť len Mojžišom svojej doby, či politickým revolucionárom.

Keď vidí, že zhromaždený zástup z neho chce spraviť kráľa, tak sa radšej sťahuje do samoty. Každý, kto by Krista a kresťanstvo chcel používať ako základný argument, ako magnet na politické hlasy, kto sa kresťanstvom oháňa len preto, aby získal moc nad inými sa zásadne mýli. Politici, ktorí sa oháňajú kresťanskou tradíciou, zber podpisov pod petíciu o ústavných zmenách v kostoloch, to všetko je zásadnou ukážkou nepochopenia Kristovho učenia, jeho príkladu.

Kristus totiž neprišiel preto, aby získal politickú moc. Od tej si vždy zachovával zdravý odstup a slobodu. Jeho úloha a moc vo svete nikdy neboli politická, ale vždy prorocká, mesiášska. Kristus prišiel aby vyslobodil ľudstvo zo zajatia strachu, hnevu, predsudkov necitlivosti a všetkých ostatných dôsledkov hriechu a rozmnožil vo svete všetko dobré.

Ako spoločenstvo tých, čo Krista nasledujú by sme na to nemali zabúdať a mali by sme sa toho jeho príkladu držať, aj napriek našim ľudským pochybnostiam. Nasledovanie Krista má predsa zmysel. A nie je snáď vyslobodenie z moci zla a rozmnoženie dobrého to, čo aj naša spoločnosť potrebuje?

Bohu nie sú ľudia ukradnutí, aj v Kristovi to predsa viac krát dokázal. V Kristovi chce Boh nasýtiť ľudstvo všetkým dobrým, neprestávajme hlásať toto evanjelium, ono je pozvaním pre všetkých.

Amen.

 

Jakub Pavlús, farář sboru