Matouš 5, 1-16: Když spatřil zástupy, vystoupil na horu; a když se posadil, přistoupili k němu jeho učedníci. 2Tu otevřel ústa a učil je: 3„Blaze chudým v duchu, neboť jejich je království nebeské. 4Blaze těm, kdo pláčou, neboť oni budou potěšeni. 5Blaze tichým, neboť oni dostanou zemi za dědictví. 6Blaze těm, kdo hladovějí a žízní po spravedlnosti, neboť oni budou nasyceni. 7Blaze milosrdným, neboť oni dojdou milosrdenství. 8Blaze těm, kdo mají čisté srdce, neboť oni uzří Boha. 9Blaze těm, kdo působí pokoj, neboť oni budou nazváni syny Božími. 10Blaze těm, kdo jsou pronásledováni pro spravedlnost, neboť jejich je království nebeské. 11Blaze vám, když vás budou tupit a pronásledovat a lživě mluvit proti vám všecko zlé kvůli mně. 12Radujte se a jásejte, protože máte hojnou odměnu v nebesích; stejně pronásledovali i proroky, kteří byli před vámi. 13Vy jste sůl země; jestliže však sůl pozbude chuti, čím bude osolena? K ničemu již není, než aby se vyhodila ven a lidé po ní šlapali. 14Vy jste světlo světa. Nemůže zůstat skryto město ležící na hoře. 15A když rozsvítí lampu, nestaví ji pod nádobu, ale na svícen; a svítí všem v domě. 16Tak ať svítí vaše světlo před lidmi, aby viděli vaše dobré skutky a vzdali slávu vašemu Otci v nebesích.

 

Milí priatelia,

Ježišove blahoslavenstvá sú jedným z najznámejších novozmluvných textov. Radi si ich pripomíname, no len málokedy si pri tom pripomínaní uvedomíme, ako veľmi kontrastovali a kontrastujú s ľudským pochopením úspechu, radosti a toho, komu je vo svete naozaj „blaze“. Ježiš balhoslaví chudobných, žalostiacich tých čo túžia po spravodlivosti a trpia pre ňu. Ale takí ľudia vo svete predsa nikdy nič nezískali, ich život bol vždy ťažší, náročnejší a neraz nekončil vôbec dobre. Život, ktorý bol z ľudského pohľadu blažený, šťastný žili vždy ľudia na výslní, mocní a úspešní.

Profesor Nandrásky vo svojej knihe „Ježišova magna charta“ navrhuje, aby sme si tento kontrast lepšie uvedomili, takéto čítanie blahoslavenstiev: „Úprimnú sústrasť Vám, chudobní v duchu, lebo nemáte čo dať svetu a spoločnosti.!

Úprimnú sústrasť vám, žalostiaci, lebo o vás nechceme nič počuť.

Úprimnú sústrasť Vám, ktorí túžite po spravodlivosti, lebo u nás je moc prednejšia, ako spravodlivosť!

Úprimnú sústrasť Vám, milosrdní, lebo nevďak bude vašou odmenou!

Úprimnú sústrasť vám, ktorí máte čisté srdce, lebo vás si nikto nevšíma!

Úprimnú sústrasť vám, ktorí tvoríte pokoj, lebo u nás získa len ten, kto má ostré lakte.

Úprimnú sústrasť aj Vám, ktorí ste prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo vás vysmejú ako idiotov“

Čím to je, že sa Ježišov pohľad na to, kto žije blahoslavený, šťastný život tak veľmi líši od toho ľudského? A ku ktorému z nich sa viac približuje ten náš?

Tie otázky sú dôležité, najmä preto, že aj dnes si chceme pripomenúť a ďakovať za život a odkaz majstra Jána Husa a spolu s ním mnohých iných, ktorí v tomto svete bojovali o spravodlivosť, prinášali do neho vždy znova zvesť o Božom milosrdenstve a zasadzovali sa o pokoj a zmierenie, no často ich to stálo nie len obrovské množstvo ich síl, súkromia, komfortu, ale neraz aj vlastný život.

V rozličných obdobiach si tento ich zápas o pravdu, spravodlivosť, milosrdenstvo či pokoj pripomíname. Ak ale táto pripomienka nemá byť úplne vyprázdnená, tak si musíme zároveň klásť aj otázku: O akú pravdu, akú spravodlivosť, aké milosrdenstvo a pokoj vlastne išlo? Ako k nim tí, ktorých si pripomíname prišli? Koľko energie ich to stálo a čo všetko pre ňu obetovali? A o akú pravdu, akú spravodlivosť a aké milosrdenstvo môžem dnes zápasiť ja?

Ako kresťania, zvlášť ako evangelík by som si mohol ľahko odpovedať, že veď predsa o Pravdu, ktorú nájdeme v Písme. Bratia a sestry z katolíckej cirkvi by si mohli povedať, že o Pravdu, ktorú Boh zveril cirkvi. Tí, ktorí našu vieru nezdieľajú by snáď mohli povedať, že ide o pravdu, ktorú vieme objektívne dokázať. Lenže dá sa to tak jednoducho vyjadriť? Majster Hus by s tým asi nesúhlasil. Sám predsa tvrdil „Ne Mojžíš, ne král pozemský, ne papež! Jejich nařízení nezavazují, nejsou-li ve shodě s přikázáními Kristovými.“

Niekomu by sa odkaz na Krista mohol zdať patetický, no opak je pravdou. Litera písma sa dá zneužiť, pretože sa dá vykladať rôzne. Koľkokrát v histórií sme boli svedkami takéhoto zneužitia? Nedá sa to ani spočítať. Inak to nie je ani s učením cirkvi a vedou. Všetko, čo je vo svojej podstate dobré sa dá zneužiť.

Husov zápas o pravdu je zápasom o pravdu, ktorá človeka presahuje, nedá sa uzavrieť do poučiek, písiem a tradície. Vzkriesený Kristus je živý a pôsobí, milosrdný Boh v ňom neustále dokazuje svoju lásku k svetu a človeku. S pomocou Ducha svätého môžeme žiť v tejto nádeji, znova ju objavovať nie len v písmach a tradícií cirkvi, ale aj vo vlastných životoch, , objektivizovať ju svetu v konkrétnych situáciách, pretože ona presahuje hranice inštitúcií a zažitých tradícií. Tento Kristovský odkaz je však vždy znova nutné pripomínať, je nevyhnutné sa vždy znova postaviť proti zlu vo svete aj v cirkvi a zápasiť za pokoj, milosrdenstvo a spravodlivosť, hoci sa to mnohým zdá bláznivé.

V dobe v ktorej sa aj ťažko pracujúci môže pri jednom chybnom kroku prepadnúť do absolútnej chudoby, keď sa sociálne aj spoločenské pomery občas navracajú do doby pred priemyselnou revolúciou, keď tisícky ľudí utekajúcich pred vojnou a hladom zomierajú v kamiónoch, či na mizerných člnoch, hoci letenky dnes stoja pár korún, je Husova kritika neživotných inštitúcií a nefungujúcich vzťahov a štruktúr potrebná ako nikdy inokedy. Akoby doba, kedy sa aj jednotlivec staval proti všetkému zlému, nečestnému a nespravodlivému úplne stratila a namiesto nej prichádzal čas, keď všetci budú proti všetkým.

Sme obklopení nepochopiteľnými paradoxami a neznesiteľným napätím. Práve preto je vždy potrebné zápasiť o to, aby láska a milosrdenstvo, ktoré Kristus priniesol boli našou spoločnou nádejou, nádejou celého ľudstva.

Kristus nás povolal, aby sme boli soľou zeme a svetlom sveta. Soľou a svetlom pre tento svet zostaneme len vtedy, ak ho budeme pretvárať z temného miesta beznádeje na miesto svetla a nádeje z nechutného a nestráviteľného na naozaj chutný a dobrý. Často sa preto budeme musieť vzdať vlastného komfortu, budeme vyzerať ako chudobní v duchu, hlupáci, čo v boji o spravodlivosť strácajú úplne všetko, takže nám mocní a úspešní vo svete poprajú akurát tak úprimnú sústrasť.

Každý kto berie Ježišove slová vážne sa však s mocnými sveta dostane do konfliktu. Utrpenie patrí ku kresťanskej existencií. Neznamená to však, že sa máme vyžívať v sebatrýznení a znášať ťažkosti bez odporu. Tvorcami pokoja nie sú tí ktorí si v záujme pokoja sťahujú rolety príbytkov a neozvú sa proti bezpráviu. Naopak, blahoslavení sú tí, ktorí vyjdú s kožou na trh, ktorí trpia preto, že pre lásku k spravodlivosti nevedia a nemôžu mlčať.

Vo viere v Boha však môžeme aj v tomto všetkom nájsť zmysel. Túto kresťanskú vieru a nádej asi najlepšie vystihuje Gerd Theissen vo svojom Poeticko – Kritickom katechizme.

Víra je bezpodmínečná duvěra
že náš život uprostřed všech vécí má smysl
Smysl je to, co dává odvahu žít.

Víra věří Bohu,
který nicotu povolává k bytí
a celý svět naplňuje smyslem

Víra nevěří ve svět takový, jaký je
nýbrž ve svét, jaký by skrze Boží vuli mohl být.

Víra nespoléhá na to, že všechno dopadne dobře samo sebou
nýbrž na to, že dobro mužeme konat
i proti odporu v nás a ve světě.

Víra je svazek s Bohem, který chce svět naplnit smyslem.

Ak teda chceme niesť ďalej odkaz všetkých, ktorí podobne ako Hus bojovali za pravdu, žime v tejto viere. Spása, ktorú Ježiš priniesol nie je v nejakom slávnom čine minulosti, ani za hrobom. Je to neustála zmena, neustála metanoia – pokánie, zmena myslenia – adekvátna odpoveď na lásku a tvorivú Božiu činnosť v dejinách. Nech teda naše svetlo svieti pred ľuďmi tak, aby videli naše dobré skutky a velebili Boha, ktorý je v nebesiach.

Amen.

 

Jakub Pavlús, farář sboru