Marek 5, 21-43: Když se Ježíš přeplavil v lodi opět na druhou stranu a byl ještě na břehu moře, shromáždil se k němu velký zástup. 22Tu přišel jeden představený synagógy, jménem Jairos, a sotva Ježíše spatřil, padl mu k nohám 23a úpěnlivě ho prosil: „Má dcerka umírá. Pojď, vlož na ni ruce, aby byla zachráněna a žila!“ 24Ježíš odešel s ním. Velký zástup šel za ním a tlačil se na něj. 25Byla tam jedna žena, která měla dvanáct let krvácení. 26Podstoupila mnohé léčení u mnoha lékařů a vynaložila všecko, co měla, ale nic jí nepomohlo, naopak, šlo to s ní stále k horšímu. 27Když se doslechla o Ježíšovi, přišla zezadu v zástupu a dotkla se jeho šatu. 28Říkala si totiž: „Dotknu-li se aspoň jeho šatu, budu zachráněna!“ 29A rázem jí přestalo krvácení a ucítila v těle, že je vyléčena ze svého trápení. 30Ježíš hned poznal, že z něho vyšla síla, otočil se v zástupu a řekl: „Kdo se to dotkl mého šatu?“ 31Jeho učedníci mu řekli: „Vidíš, jak se na tebe zástup tlačí, a ptáš se: ‚Kdo se mne to dotkl?‘“ 32On se však rozhlížel, aby našel tu, která to učinila. 33Ta žena věděla, co se s ní stalo, a tak s bázní a chvěním přišla, padla mu k nohám a pověděla mu celou pravdu. 34A on jí řekl: „Dcero, tvá víra tě zachránila. Odejdi v pokoji, uzdravena ze svého trápení!“ 35Když ještě mluvil, přišli lidé z domu představeného synagógy a řekli: „Tvá dcera zemřela; proč ještě obtěžuješ Mistra?“ 36Ale Ježíš nedbal na ta slova a řekl představenému synagógy: „Neboj se, jen věř!“ 37A nedovolil nikomu, aby šel s ním, kromě Petra, Jakuba a jeho bratra Jana. 38Když přišli do domu představeného synagógy, spatřil velký rozruch, pláč a kvílení. 39Vešel dovnitř a řekl jim: „Proč ten rozruch a pláč? Dítě neumřelo, ale spí.“ 40Oni se mu posmívali. Ale on všecky vyhnal, vzal s sebou otce dítěte, matku a ty, kdo byli s ním, a vstoupil tam, kde dítě leželo. 41Vzal ji za ruku a řekl: „Talitha kum,“ což znamená: ‚Děvče, pravím ti, vstaň!‘ 42Tu děvče hned vstalo a chodilo; bylo jí dvanáct let. A zmocnil se jich úžas a zděšení. 43Ježíš jim přísně nařídil, že se to nikdo nesmí dovědět, a řekl, aby jí dali něco k jídlu.

 

Milí priatelia,

Minulý týždeň sme z Markovho evanjelia spolu s Ježišovými učeníkmi dostali malú lekciu o dôvere, dokonca aj v tak vypätej situácií, akou búrka na mori nepochybne je. Dnes v tejto lekcií dôvery budeme svojim spôsobom pokračovať.

Ježiš sa s učeníkmi úspešne preplavil na druhý breh a len pár okamžikov potom, ešte na brehu sa okolo neho zhromaždil veľký dav zvedavcov. Tak nejak ich môžeme nazvať, absolútna v§čšina z nich prišla zo zvedavosti. Na tom nie je nič zlé.

Marek však opisuje aj dve výnimky v tomto dave. Jednou z výnimiek je Jairos – predstavený synagógy. To je človek, ktorý ma v synagóge všetko na starosti, stará sa o synagógu a zabezpečuje jej chod technicky aj administratívne. Dnes by sme mohli jeho funkciu prirovnať k funkcií kurátora sboru. Prichádza v strese, jeho dcéra je na smrteľnom lôžku. Počul však, že Ježiš by mohol pomôcť. A tak, hoci sme v prvom čítaní čítali, že je dobré, keď človek v tichosti čaká na záchranu od Hospodina, on sa predsa prederie cez dav a záchrany svojej dcéry sa dožaduje pomerne hlučne.

Len čo sa s Ježišom celý dav zvedavcov pohne smerom k Jairovmu domu, ukazuje sa, že  v dave je aj žena, ktorá už celé roky trpí na krvotok. Z hľadiska Mojžišovho zákona je tak rituálne nečistá a znečisťuje rituálne každého, kto sa jej dotkne čo len svojim oblečením. Tá žena je vlastne chodiace tabu. By nečistý, to neznamenalo, že sa stačí umyť. Človek sa musel očisťovať rituálne a pokým nesplnil všetky predpísané podmienky, nemohol sa účastniť ani bohoslužby. Keby len ostatní v dave vedeli, s kýmže sa to pretláčajú o miesto čo najbližšie k Ježišovi, ktovie, ako by to dopadlo.

Táto žena hrá vabank, na nič sa Ježiša nepýta, ani nikoho iného. Vie, že v dave nemá čo robiť a tak sa s nádejou a dôverou skúša dotknúť aspoň Ježišovho rúcha. Nádej u nej víťazí nad strachom z ľudí, ale aj nad strachom z Božieho hnevu.

Ježiš ju však, aj napriek jej anonymite núti k akémusi comming out-u, keď sa po tom, ako je žena uzdravená pýta, kto sa dotkol jeho plášťu. Musí vyjsť s pravdou von, je to lekcia pre ňu, ale aj pre všetkých zhromaždených. Jeho učeníci to považujú za zbytočné, dohovárajú mu: „Nemáme čas riešiť, kto sa ťa dotkol, všetci sa tu na teba lepia, musíme predsa ísť k Jairovi, zomiera mu dcéra!“

Jeho učeníci vôbec nechápu čo sa stalo, a zrejme ani nikto na okolí a tak to žena musí sama vysvetliť. Že je, teda vlastne bola 12 rokov prakticky permanente rituálne nečistá, a všetci ktorí sa s ňou tlačili v dave teraz pravdepodobne sú tiež nečistý, aj Ježiš, ktorého rúcha sa dotkla. Ale nie len to, aj to, že Ježiš ju uzdravil…

Ježiš chce túto skutočnosť zdôrazniť. Tá žena podľa Mojžišovho zákona nemala čo robiť v ich blízkosti. Pre ten dav by vlastne bolo pohodlnejšie, ak by o tom nevedeli, ak by Ježiš zachoval jej anonymitu, no to on odmieta.

Tak to niekedy býva aj v našich spoločenstvách. Nevadí nám, že ich súčasťou sú aj ľudia, ktorí sú z hľadiska zákona nečistí, to už sme prekonali. Ale stále nám vyhovuje akási anonymita, sme spokojnejší, ak to zostáva súčasťou ich súkromia, ak toto bremeno nemusíme niesť s nimi. Ježiš však rozkrýva všetky tieto spoločenské tabu, aby poukázal na to, čo je naozaj podstatné – na to, čo má moc meniť ľudský život – na vieru a nádej, ktoré prekonávajú strach, prekážky a zaužívané hranice.

Aké sú naše reakcie na ľudí, ktorých považujeme za nehodných, nečistých, hriešnych či inak vylúčených, ak sa rozhodnú prelomiť spoločenské tabu a hovoriť o tom, ako viera mení a uzdravuje ich životy? Prajem si, aby takáto viera bola pre nás vždy obohacujúcou inšpiráciou.

Ježiš však nakoniec prichádza aj k Jairovi. Lenže, z ľudského pohľadu neskoro. Stalo sa akési faux-paux. Cestou sa zarozprával s uzdravenou ženou a tak nestihol prísť, kým Jairova dcéra ešte žila. Možno keby sa nezdržiaval s tou nečistou ženou…

Reakcia Jeho sluhov, ktorí Jairovi hovoria, nech už učiteľa neotravuje, lebo dcéra je aj tak mŕtva, je až cynicky neslušná. Ježiš však zdôrazňuje: „Neboj sa, len ver“

To je dôležitý impulz re každého, kto hľadá u Ježiša záchranu. Neboj sa, len ver. V podstate ale môžeme povedať, že to sú dobré základy pre život – bez ohľadu na to, či a aké prežívame trápenie. Je dobré žiť svoj život bez strachu, s dôverou v Božiu pomoc. Ten príbeh ďalej poznáte, stačí dotyk ruky a slová: Dievčatko vstaň.

Neznáma žena z davu, bola uzdravená pre vlastnú vieru, nie slovom, čo nás evanjelikov môže štvať, ale obyčajným dotykom. Jairova dcéra bola zachránená nie pre svoju vlastnú vieru, ale pre nezlomnú vieru jej otca, ktorý ju na modlitbách niesol až k samotnému Ježišovi a nedal sa odbyť. Rovnako aj my môžeme prinášať svojich milovaných k Bohu – bez strachu, v dôvere v Jeho milosrdenstvo. Ježišove neboj sa, len ver platí aj pre nás.

Viera nie je pocit bezpečia, viera je dôvera a bezmedzné odovzdanie sa do Božích rúk. Aj vtedy, keď sa cítime vylúčení zo spoločenstva, aj vtedy, keď už všetci naokolo považujú našu nádej za bláznivú a zbytočnú. Zvedavosť nás môže priviesť do Božej blízkosti, ale vo viere Boh môže meniť naše životy.

Milí priatelia, nech sa deje v našom živote, či v živote našich blížnych čokoľvek, aj pre nás platí: Neboj sa, len ver.

Amen

 

Jakub Pavlús, farář sboru