Marek 8, 31-38: Potom ich začal učiť, že Syn človeka musí mnoho trpieť. Zavrhnú ho starší, veľkňazi i zákonníci, zabijú ho, ale na tretí deň vstane z mŕtvych. 32 Hovoril im to celkom otvorene. Peter ho odviedol nabok a začal mu dohovárať. 33 Ježiš sa obrátil k učeníkom a Petra pokarhal: Choď za mňa, satan, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské. 34 Ježiš zavolal k sebe zástup aj s učeníkmi a povedal im: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma! 35 Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho. Kto však stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho. 36 Veď čo osoží človeku, ak získa aj celý svet, ale premárni svoj život? 37 Za čo môže človek získať svoj život? 38 Kto sa pred týmto cudzoložným a hriešnym pokolením bude hanbiť za mňa a za moje slová, za toho sa bude hanbiť aj Syn človeka, keď príde v sláve svojho Otca so svätými anjelmi.
Keď čítame starý zákon, vidíme v ňom nespočetné množstvo príbehov o tom, ako Boh povolal svojich nasledovníkov „na cestu“. Tí, ktorí s Bohom prichádzajú do kontaktu sú skoro neustále v pohybe. Abrahám bol vo vysokom veku povolaný na cestu do neznáma, do zasľúbenej zeme, Mojžiš sa vracia z púšte, kam utiekol, späť do Egypta, aby vyviedol Boží ľud do zasľúbenej krajiny, proroci neraz utekajú z krajiny a vracajú sa späť, Boží ľud sa dostáva opakovane do zajatia a putuje na slobodu, učeníci sú Kristom poslaní do celého sveta.
V každej dobe je tento pohyb Božieho ľudu spôsobený niečim iným. No vždy, aj vtedy, keď je to cesta do otroctva, sa napokon ukáže, že je to cesta k Bohu. Tí, čo sa na ňu vydávajú len málokedy vopred tušia, aký bude mať priebeh a aký dopad bude mať na ich život. Cesta k Bohu je cestou dôvery.
Tušil snáď Abrahám, kam ho Hospodin povoláva? A keby Mojžiš vedel, že zasľúbenú zem uvidí len z diaľky, potom, čo – nie vlastnou vinou – desaťročia strávi na púšti, rozhodol by sa viesť vyvolený ľud z otroctva? A ak by Jonáš vedel, že Boh sa napokon ad Ninive zľutuje, nezomrel by radšej vo veľrybe, alebo by neskúsil ešte aspoň jeden únik? Kto vie. Je to cesta, na ktorú sa človek môže vydať jedine s dôverou, jedine vo viere. Lenže čo je to za vieru, čo sa rozhodne nasledovať do neznáma? Nedávno som čítal krátky úryvok z Knihy Poeticko-kritický katechismus od Gerda Theissena, ktorý píše:
Víra
je bezpodmínečná důvěra,
že náš život
uprostřed všech věcí
má smysl.
Smysl je to,
co dává odvahu žít.
Víra
věří Bohu,
který nicotu povolává k bytí
a celý svět
naplňuje smyslem.
Víra nevěří ve svět
takový, jaký je,
nýbrž ve svět, jaký by skrze Boží vůli
být mohl.
Víra
nespoléhá na to,
že všechno dopadne dobře samo sebou,
nýbrž na to, že dobro můžeme konat
i proti odporu
v nás
a ve světě.
Víra je svazek s Bohem,
který chce svět naplnit
smyslem.‘
V pôste však chceme myslieť aj na čosi iné. Pripomíname si, že Boh sa rozpomenul na svoje zľutovanie, že zostal verný, hoci väčšina ľudí jeho dôveru sklamala. Pripomíname si, že Boh sa napokon rozhodol vykročiť človeku v ústrety, keď nám dal Krista. Pripomíname si, že Boh sa rozpomenul a zľutoval sa na človekom.
Dnes tiež čítame, že Kristus dobre vedel, čo preňho táto cesta znamená. Hovoril o tom so svojimi učeníkmi celkom otvorene. Tak otvorene, až ho Peter, ktorého Ježiš len o pár veršov nazval skalou, na ktorej postaví cirkev, začal odhovárať.
- Bonhoeffer v knihe Nasledovanie píše: „Boh je bohom nesenia. Boží syn niesol naše telo, niesol preto kríž, niesol všetky naše hriechy a tým priniesol zmierenie. Tak je aj jeho nasledovník povolaný k tomu, aby niesol. Byť kresťanom znamená niesť. Tak ako Kristus týmto spôsobom zachováva spoločenstvo s otcom, zachováva aj nasledovník spoločenstvo s Kristom.“
Kristus si je vedomý toho, že na to, aby zmieril ľudstvo s Bohom bude musieť niesť kríž. Nie len kríž utrpenia, to by snáď samo o sebe mohlo byť ešte cnostné, ale aj kríž zavrhnutia, neúcty a pohŕdania.
Nasledovať Krista znamená brať na seba svoj kríž a neobísť ho. Preto Kristus dáva svojím učeníkom ešte raz na výber a hovorí: Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nasleduje ma. Bonhoeffer k tomu dodáva:
„Nasledovník nachádza Krista, keď na seba berie kríž. (…) Kríž nie je nepohodlie, či ťažký osud, ale utrpenie, ktoré vyplýva z viazanosti na Ježiša Krista. Kríž nie je náhodným utrpením, ale nevyhnutným. Kríž nie je utrpenie viazané na našu prirodzenú existenciu, ale na to, že sme kresťania.“
Milí priatelia, zároveň ale platí, že Kristus nás nevyzýva k tomu, aby sme kríž vyhľadávali, aby sme sa snažili vziať si ten najťažší, naložili si čo najviac. Len sa nemáme vyhnúť krížu, ktorý nás na ceste nasledovania určite neminie.
Jeho výzva k tomu, aby sme pre neho stratili život nie je výzvou k samovražde, fyzickej, ani spoločenskej, aj tá by totiž mohla byť vyhýbaním sa tomu krížu. Je to výzva k nastaveniu priorít. Kristus a evanjelium majú byť zdrojom nášho života, cieľom ku ktorému smerujeme, ale aj prostriedkom, ktorým tento cieľ dosahujeme.
Ten, kto sa rozhodne nasledovať Krista, na seba berie riziko kríža. Kristus o tom hovorí so svojimi učeníkmi celkom otvorene a hovorí to celkom otvorene aj nám. Nesľubuje nám prosperitu, zdravie, bezproblémový život. No sľubuje nám život, ktorý má uprostred všetkého, aj kríža, ktorý nás neminie zmysel, život ktorý nie je bezcieľny. Ak sa rozhodneme stratiť sami seba, vykročiť zo svojej konfortnej zóny, môžeme získať život, ktorý nie je premárnený.
Boh sa rozpomenul na svoje zľutovanie a pozýva nás všetkých na cestu, na ktorej nebudeme sami, cestu, ktorá nie je bezcieľna. Vykročme teda za ním v dôvere, že dobro môžeme konať aj napriek odporu v nás a vo svete, vo viere vo svet, aký by skrz Božiu vôľu mohol byť, pretože Boh sa rozpomenul na svoje zľutovanie a my o ňom môžeme svedčiť, napĺňať svet zmyslom.
Jakub Pavlús, farář sboru
