Jan 15, 9-17: Jako si Otec zamiloval mne, tak jsem si já zamiloval vás. Zůstaňte v mé lásce. 10Zachováte-li má přikázání, zůstanete v mé lásce, jako já zachovávám přikázání svého Otce a zůstávám v jeho lásce. 11To jsem vám pověděl, aby moje radost byla ve vás a vaše radost aby byla plná.“ 12„To je mé přikázání, abyste se milovali navzájem, jako jsem já miloval vás. Nikdo nemá větší lásku než ten, kdo položí život za své přátele. Vy jste moji přátelé, činíte-li, co vám přikazuji. Už vás nenazývám služebníky, protože služebník neví, co činí jeho pán. Nazval jsem vás přáteli, neboť jsem vám dal poznat všechno, co jsem slyšel od svého Otce. 16Ne vy jste vyvolili mne, ale já jsem vyvolil vás a ustanovil jsem vás, abyste šli a nesli ovoce a vaše ovoce aby zůstalo; a Otec vám dá, oč byste ho prosili v mém jménu. 17To vám přikazuji, abyste jeden druhého milovali.

 

Milí priatelia,

Dá sa milovať niekoho na rozkaz? Môžeme dvom (a viacerým) ľuďom prikázať: „Majte sa radi!“? Snáď to nie je trúfalé, odpovedať, že len ťažko.

A predsa sa nám to často ponúka. Keď vidíme rozhádané rodiny, ľudí, ktorí bývali dobrými priateľmi, no už si nedokážu ani vymeniť obyčajný pozdrav, o podaní rúk nehovoriac. Zamrzí nás to a neraz by sme na nich najradšej zakričali: „Nebláznite, majte sa už konečne radi!“, lenže aj keby sme to spravili, nepomohli by sme asi nikomu.

Prikázať sa dá veľa vecí. Dejiny pamätajú na vojakov, ktorí na príkaz šli na istú smrť, ľudí, ktorí na príkaz vraždili tých, ktorí im nikdy neublížili. Myslím ale, že aj to, aby si ľudia neubližovali, aby sa navzájom zniesli, aj to by snáď šlo prikázať. No láska sa nedá prikázať, ani vynútiť. Láska na príkaz má snáď bližšie k pokrytectvu, než k čomukoľvek inému.

A predsa dnes počujeme, dokonca dva krát, ako Ježiš učeníkom, ale aj nám hovorí: Toto vám prikazujem, aby ste jeden druhého milovali. Nabáda teda nás, svojich učeníkov k pokrytectvu, k hranej láske? Práve naopak. Myslím, že si je dobre vedomý toho, ako veľa od svojich učeníkov žiada. Že nechce málo, keď chce, aby sme sa navzájom milovali. Nie len tolerovali, znášali, nezabili, neurážali sa… To je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzájom ako som ja miloval vás.

Od kohokoľvek iného by to znelo hlúpo. Komukoľvek inému by sme snáď mohli oponovať, že to je trocha za čiarou, žiadať také niečo. Lenže Ježiš to od nás nežiada z nejakého panovačného rozmaru, aby sme sa mali radi. Keď prikazuje: Milujte sa navzájom, žiada aby sme nasledovali Jeho príklad. Hovorí totiž: Milujte sa navzájom tak, ako som ja miloval Vás. Nikto totiž nemá väčšiu lásku než ten, kto za priateľov položí vlastný život. Ježiš svoj vlastný život položil na kríži za všetkých. Pokiaľ ide o lásku, ukazuje sa Ježiš ako radikál, ktorý má aj od svojich nasledovníkov vysoké očakávania.

A tak nám hovorí: „Vy ste moji priatelia, už vás nenazývam služobníkmi, pretože služobník nevie, čo robí jeho pán, no vás som nazval priateľmi, pretože som vám dal spoznať všetko, čo robí môj otec“. Ježiš nás nazýva priateľmi a nechce nám tým dať kompliment. Nazýva nás priateľmi a kladie tak na nás veľkú zodpovednosť. Ako služobníci by sme mohli mať tú povestnú „sladkú nevedomosť“, vyhovárať sa na to, že „Cesty páně jsou nevyzpytatelné“, vyhovárať sa, podobne, ako sa to stáva pri vyšetrovaní vojnových zločinov, že my sme len tí, ktorí plnia rozkazy, že to nie je naša vec, ak preto niekto trpí. Lenže Ježiš nám nedáva túto možnosť. Hovorí: Nazývam vás priateľmi, pretože som vám dal poznať všetko, čo som počul od svojho otca.

Ako Ježišovi nasledovníci, jeho priatelia nežijeme v sladkej nevedomosti. Práve naopak. Sme si dobre vedomí toho, že skrze Ježiša sa dokázala Božia láska k ľudstvu. Že Ježiš dal ten najväčší príklad lásky, keď niesol kríž, zostúpil do podstvetia a prelomil bránu smrti. A že v za túto lásku, za to, aby sa ona prejavila vo svete nesieme plnú zodpovednosť aj my všetci, ktorí sa ku kristovi hlásime.

A tento Ježiš k nám spravil prvý krok. Dokázal svoju lásku k nám bez toho, aby sme ho o to žiadali, či prosili. My sme si ho nevybrali. To On sám si vybral, že to všetko znesie, z lásky k ľuďom. Pretože ak ide o lásku, Ježiš je radikál. Vo svojej radikálnosti si nás vybral, lepšie povedané sám si vybral, že Božiu  lásku k nám dokáže tým, že sa stane človekom.

A tento radikálne láskavý spasiteľ nám lásku nedokázal preto, aby sme ho zvelebovali, chválili a venovali mu každú svoju myšlienku. Dokázal ju preto, aby nám dal príklad hodný nasledovania. „To je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzájom tak, ako som ja miloval Vás.“

Milí priatelia, dokážeme to? A spýtajme sa sami seba trocha inak. Skúšame to aspoň, naplniť tento Ježišov príkaz? Viem, že to nie je ľahké, ale skúsme tieto Ježišove slová nosiť v hlave, vždy je predsa dosť príležitostí na to, aby sme si navzájom dokázali lásku.

Práve v nej totiž môžeme prinášať dobré ovocie, ktoré vo svete zostane, zanechá v ňom nezmazateľnú stopu. Dôvodov na to, aby sme sebou navzájom pohrdali sa asi nájde tiež dosť. No nad našimi nedokonalosťami má víťaziť láska, ktorú Kristus dokázal a ku ktorej nás povoláva, láska, ktorá z ľudí robí priateľov, zabúdajúc na svoje vlastné nároky, taká láska, na ktorú sa len tak nezabúda. Jedine tak môžeme vydávať ľuďom svedectvo o Božej láske k svetu, ktoré bude pre nich aj uveriteľné.

Iste, vo svete je veľa nedokonalého, ani my nie sme dokonalí. No v láske spoznávame a svedčíme, že Boh sa svetu, ani nám neotočil chrbtom, ale stal sa v Kristovi jeho súčasťou nie pre to, aby ho švihnutím kúzelného prútika zmenil, ale preto, aby dokázal svoju lásku a inšpiroval k láske aj nás všetkých. K láske uprostred a aj napriek všetkej nedokonalosti sveta, v ktorom žijeme v láske napriek nedokonalosti našich vlastných životov, pretože v tejto láske aj naše životy dostávajú zmysel a nachádzame v nej novú, plnú radosť.Amen.

 

Jakub Pavlús, farář sboru